Cyklická prítomnosť vody počas stoviek miliónov rokov

Vedci už dlho uvažujú o prítomnosti a neprítomnosti vody na Marse. Nedávne štúdie naznačujú, že voda na červenej planéte nebola konštantná, ale v priebehu stoviek miliónov rokov skôr kolísala.

Pomocou impaktných kráterov sa planetárny vedec zo Spojených štátov dozvedel, ako dávno sa na Marse vytvorili siete údolí tvorených vodou, a tiež zistil, že rieky pravidelne tiekli na povrchu Marsu, a to nielen v najstaršej ére.

Vedcov objav nielenže zmení zaužívané chápanie marťanskej krajiny, ale odhalí aj niektoré tajomstvá klimatickej histórie Červenej planéty.

Dnes je Mars púštnym svetom, prakticky bezbranným voči kozmickým lúčom. Tamojšia atmosféra, hoci pozostáva z 95 percent z oxidu uhličitého, je veľmi riedka, takže ani pri tomto obsahu skleníkových plynov nie je schopná dlhodobo udržať teplo.

Z tohto dôvodu je na Červenej planéte zima: priemerná teplota je mínus 63 stupňov Celzia (minimálne sú až mínus 125), v lete však počas dňa môže stúpnuť na plus 25 alebo dokonca plus 30 blízko rovníka. .

Mars nebol vždy „nepriateľským“ miestom. Planéta mala hustú atmosféru a podnebie tam bolo vlhké a teplé, pršalo a po povrchu tiekli rieky. Výskumníci sa domnievajú, že Červená planéta stratila svoju „nebeskú krásu“ asi pred tromi miliardami rokov.

Potom tam nastala nejaká udalosť, kvôli ktorej zmizlo magnetické pole, hlavná časť atmosféry niekam zmizla: buď ju odniesol slnečný vietor, alebo ju zviazala pôda a voda sa zmenila na podpovrchový ľad.

Takto sa zo suseda Zeme stal chladný a suchý svet, ktorý vedci pozorujú dnes.

Ako vieme, že na Marse tiekli rieky? Po stopách vody, ktoré našli rovery a orbitálne stanice. Jedným z dôkazov je sieť dolín.

Sú to rozvetvené systémy kanálov so šírkou od stoviek metrov do 20 kilometrov a hĺbkou až stoviek metrov. Výskumníci sa domnievajú, že tieto siete sa objavili v dôsledku povrchového odtoku v dôsledku veľkých únikov z jazier a aktivity riek.

Podľa mnohých odborníkov takéto systémy kanálov vznikli pred viac ako tromi miliardami rokov, na konci noachovského obdobia – začiatku éry Hesperie.

Celkový čas potrebný na vytvorenie týchto objektov však nie je presne známy. Väčšina pokusov určiť tento čas sa spoliehala na koeficient prerušovania, ktorý možno použiť na štúdium „živých“ riek Zeme, ale nie na „mŕtve“ marťanské rieky. V predchádzajúcej práci odborníci naznačili, že k eróznym procesom spôsobeným povrchovými vodnými tokmi dochádzalo v oblastiach, kde sa teraz kanály nachádzajú, počas niekoľkých desiatok tisíc rokov.

Americký planetárny vedec Alexander Morgan z Planetary Science Institute (USA) sa pokúsil presne zistiť, ako dlho trvalo, kým sa vytvorili siete marťanských údolí.

Vedec vo svojej štúdii publikovanej v časopise Earth and Planetary Science Letters uviedol, že tieto údolia pravdepodobne nevznikli rýchlo, nie za desaťtisíce rokov, ale veľmi pomaly, za stovky miliónov.

Ich vznik navyše sprevádzali dlhé obdobia sucha. To znamená, že rieky tiekli, potom v určitom bode ich korytá vyschli a potom sa znova naplnili. Koľko takýchto „cyklov“ bolo, je stále záhadou.

Ako datovací nástroj použil Morgan impaktné krátery nachádzajúce sa na ôsmich miestach na Marse s celkovou rozlohou 10 tisíc kilometrov štvorcových. Vedec identifikoval a určil vek populácií impaktných kráterov, ktoré sa objavili pred a po vytvorení údolnej siete. To umožnilo planetárnemu vedcovi získať maximálny časový rámec na vytvorenie riečnych kanálov.

V práci americký vedec poznamenal, že „životnosť“ marťanských riek mohla byť relatívne krátka: tiekli len 0,001 percenta životnosti siete údolí.

To znamená, že vo všeobecnosti rieky na Marse neustále vysychali, no v dôsledku sopečnej činnosti, topenia snehu, či zmien sklonu rotačnej osi a obežnej dráhy Červenej planéty sa opäť mohli „zavoskovať“.

K takýmto klimatickým výkyvom dochádza aj na Zemi – nazývajú sa Milankovitchove cykly. Vysvetľujú prirodzené klimatické zmeny vyskytujúce sa na našej planéte a spôsobujú periodické zaľadnenia.

Pokiaľ ide o pomalú rýchlosť tvorby údolí, vedec sa domnieva, že dôvodom je nahromadenie veľkých balvanov v korytách riek, ktoré spomalili eróziu.

Morgan uzavrel: „Ak sa údolia marťanských riek skutočne tvorili stovky miliónov rokov, znamená to, že priaznivé podmienky pre vznik života tam existovali dlhšie. Teda dlhšie, ako sa doteraz predpokladalo.

“Pravdepodobnosť, že sa objaví a rozvinie život, je vyššia v prostredí, kde sa tekutá voda vyskytuje dlhú dobu.”

Štúdia bola publikovaná v časopis Earth and Planetary Science Letters.