Príbeh ruského ducha na Aljaške

Folklór najsevernejšieho štátu Spojených štátov amerických je pokladnicou pre vyšetrovateľov paranormálnych javov. V knihe z roku 2016 sa píše o záhadnom fenoméne Sitka Duchovia juhovýchodnej Aljašky: História a strašidlá na Aljaške od autora Jamesa Devereuxa.

Autor upozornil na mestskú legendu bývalého Novoarkhangelska spojenú s „hradom Baranof“. Tak sa volá vrch, na ktorom stálo sídlo prvého vládcu ruskej Aljašky Alexandra Baranova. Samotná budova vyhorela pri požiari v roku 1894. Príbehy o duchovi „ruskej princeznej“, ktorý sa údajne na týchto miestach objavil, však vznikli oveľa skôr.

Jednu z prvých publikácií na túto tému si možno prečítať v novinách New York Times z 22. augusta 1883. Článok „Príbeh ducha na Aljaške“ hovorí o duchovi, ktorý sa usadil v opustenej budove. Obyvatelia Sitky zvyčajne videli mystickú „princeznú“ o polnoci. Nosila vraj dlhé čierne róby a na čele, krku a zápästiach mala diamanty.

“Žmýka svoje krásne biele ruky a smutne blúdi z izby do izby, pričom na každom kroku zanecháva ľahkú vôňu divokých ruží,” napísali noviny.

Odvážni dôstojníci z vojnových lodí sa občas odvážili prenocovať na Baranovskom hrade, no nikomu z nich sa nepodarilo s prízračnou kráskou porozprávať.

„Dáma v čiernom“ bola považovaná za dcéru alebo neter „ruského guvernéra“, ktorý bol v Sitke kedysi známy svojou krásou a pôvabom. Dievča sa proti svojej vôli vydala za nemilovaného muža.

V prvú svadobnú noc nevesta zmizla. Čoskoro ju našli mŕtvu v malej hosťovskej izbe. Podľa jednej verzie dievča spáchalo samovraždu. Podľa inej ju zabil jej nešťastný milenec, námorník na jednej z obchodných lodí.

James Devereux v knihe uvádza podrobnosti o romantickej legende, ktorú objavil. Ženícha „dámy v čiernom“ opisuje ako krutého a zlomyseľného muža, ktorý vydieral vládcu Aljašky, ktorý bol zapojený do „revolučného sprisahania“.

Aj po zásnubách sa kráska naďalej tajne stretávala so svojím milencom na brehu rieky Koloshenka (Indická rieka). Keď sa o tom guvernér dozvedel, poslal mladého muža spolu s námornou výpravou na juh pozdĺž amerického pobrežia.

18. marca sa dievča vydala za „zlého princa“ v pravoslávnej katedrále archanjela Michaela. V ten istý deň sa vojnová loď vrátila do prístavu. Keď sa to novomanželka dozvedela, utiekla z tanečnej sály, aby sa stretla so svojím milencom. Uvedomujúc si, že ich situácia je beznádejná, pár sa rozhodol zomrieť.

„Posledným bozkom vytiahli svoje skryté čepele, prebodli si srdcia a padli mŕtvi na brehu Indiánskej rieky,“ píše Devereux.

Milenci boli údajne pochovaní zamknutí v objatí. A odvtedy sa duch „ruskej princeznej“ začal túlať po „hrade Baranov“.

V niektorých verziách príbehu sa uvádza, že dievča drží v rukách sviečku alebo lampáš, akoby hľadalo svojho milovaného. Na hrudi mŕtvej krásky bolo vidieť krvavú ranu a pred zmiznutím duch zvyčajne vydáva strašný výkrik bolesti.

„Dáma v čiernom“ prichádza podľa ľudového ľudu raz za pol roka, pričom uprednostňuje severozápadnú časť bývalého baranovského kaštieľa.

Kto bola „dáma v čiernom“

Pre legendu o Sitke neexistujú žiadne historické dôkazy. Povesť spája „dámu v čiernom“ s menom prvého vládcu Ruskej Ameriky Alexandra Baranova.

Polárnik Fridrich Svatka pripísal príbeh o duchoch do obdobia šiesteho panovníka – baróna Ferdinanda von Wrangel, ktorý bol v rokoch 1830-1835 „pánom“ Sitky.

A podľa novín The Boston Alaskan, ktoré vyšli v roku 1906, sa krvavá dráma odohrala na jar roku 1826, keď Aljaške vládol Matvey Muravyov.

Novinári za postavy príbehu označili Muravyovovu neter princeznú Oľgu Arbuzovú, mladého praporčíka Demetria Davidova a starého grófa Vasilieva. O takýchto osobách sa však nezmieňuje ani jeden historik ruskej Ameriky.

V samotnej legende je množstvo ďalších rozporov. Napríklad z popisu nie je jasné, prečo je nešťastná nevesta oblečená v čiernom rúchu, pretože svadobný odev ruských aristokratov bol vždy biely.

V niektorých verziách príbehu sa však duch nazýva „dáma v modrom“. Zdá sa, že v tme, keď sa duch objaví, nie je ľahké rozoznať farbu jeho oblečenia. Navyše v prítomnosti ducha oheň očitých svedkov záhadne zhasne.

Dej „dámy v čiernom“ je ovplyvnený literárnou tradíciou – najmä románom Waltera Scotta „Nevesta z Lammermooru“. Preto je možné, že celý príbeh je bežným vynálezom žltého lisu z konca 19. storočia.

Ale aj keby to tak bolo, legenda o krásnom duchovi si nakoniec začala žiť vlastným životom. Napríklad odhadovaný dátum úmrtia „dámy v čiernom“ – 18. marec – je spôsobený tým, že práve v tento deň roku 1894 vyhorel „Baranof Castle“.

Napriek pochybnej pravosti legendy na nej sprievodcovia v Sitke dodnes zarábajú a ukazujú turistom údajný hrob „ruskej princeznej“.