Fantómový stopár: Skutočný fenomén alebo únava?

Dostávam mimoriadne množstvo príbehov od Wirral Globe čitateľov o duchoch a iných podivných entitách, s ktorými sa v minulosti aj nedávno stretli na cestách polostrova.

Niektoré z týchto správ sa datujú desaťročia, zatiaľ čo iné opisujú stretnutia, ku ktorým došlo v pomerne nedávnej dobe.

Tu sú len dve z nich.

Začnem veľmi nezvyčajným stretnutím, ktoré sa odohralo na príjazde ku kruhovému objazdu, kde sa stretávajú Clatterbridge Road, Thornton Common Road a Willaston Road.

Kúsok pred kruhovým objazdom na konci Clatterbridge Road je trojuholníkový dopravný ostrovček a v sobotu večer 18. mája 2019 sa k tomuto ostrovu blížil tridsiatnik Chris z Higher Bebington na ceste k domu svojej matky v r. Raby.

Bolo okolo 21:00 a nad obzorom na východe visel mesiac v splne.

Chris videl postavu muža v pruhovanom saku a tmavých nohaviciach stáť na trojuholníkovom dopravnom ostrove pred sebou a zdalo sa, že má niečo na hlave. Keď sa Chris priblížil k mužovi, uvidel, že je to nejaký druh tašky.

Muž mal pravú ruku natiahnutú smerom ku Chrisovi a palec zdvihnutý nahor. Chris sa zvyčajne nikdy nezastavil kvôli stopárom, ale myslel si, že tento elegantne oblečený vyzerá neškodne, a preto musel vedieť, prečo má ten muž na hlave hnedú papierovú tašku s dvoma otvormi pre oči.

Zastavil pri ostrove, stiahol okno a spýtal sa stopára: 'Čo je s tou taškou?'

„Ak ma láskavo odveziete, vysvetlím vám to,“ odpovedal muž a Chrisovi jeho hlas znel celkom distingvovane s jeho jasnou výslovnosťou.

Chris odomkol dvere a muž vošiel dnu – so smiešnym štvorcovým hnedým papierovým vreckom, ktoré mu zakrývalo hlavu. Očnice boli dokonale kruhové tmavé diery a Chris nevidel, že by cez ne vykúkali žiadne oči.

'Kam ideš?' spýtal sa Chris a potom rýchlo dodal: “Idem len do Raby.”

“Nikde konkrétne,” povedal stopér a táto odpoveď samozrejme znepokojila Chrisa o zámeroch cudzinca.

“Práve si povedal, že ak ťa láskavo odveziem – tak o čom to hovoríš?” spýtal sa Chris v obave o svoju bezpečnosť. Mal ten cudzinec pri sebe nejakú zbraň?

“V každom prípade, hádajte, prečo nosím túto tašku na hlave?” spýtal sa čudný cestovateľ s palcom a naklonil sa strašne blízko ku Chrisovi.

“Nemám potuchy a teraz vystupuješ z môjho auta,” povedal Chris, prechádzajúc kruhovým objazdom, pripravený zastaviť na Willaston Road.

Zlovestný dobre hovoriaci cestujúci povedal: ''Počuli ste o tom výroku: „Keby vzhľad mohol zabíjať“? Viem zabiť len tým, že sa na niekoho pozriem. Moja tvár je taká desivá, že len môj pohľad ťa zabije alebo z teba bude troska blábolenia.“

Chris zastavil a povedal: „Dobre, kamarát, choď von. Ak chceš, tašku môžeš nechať zapnutú.“

Muž si stiahol tašku z hlavy a povedal: “Pokukuj!”

Chris videl mužovu tvár; bolo to strašné, nadpozemské. “Ach!” Chris si myslel, že šok z pohľadu na takú desivú tvár mu zastaví srdce.

Bola to groteskná masa zvíjajúcich sa vecí podobných červom, ktorých zvíjajúce sa telá sa spájali v mozaike nočnej mory.

Vyvalené, uprené oči vyčnievali zo zvíjajúceho sa bahna a tie opuchnuté oči sa upierali na Chrisa s intenzitou, ktorá ešte viac zvyšovala hrôzostrašný šok.

Vlnité pohyby tváre vytvorili strašidelný, hypnotický efekt, z ktorého Chrisovi prebehol mráz po chrbte a zanechal ho doslova paralyzovaného strachom.

Bola to tvár taká strašná, tak úplne nepochopiteľná, že Chris mal pocit, že jeho myseľ nedokáže úplne pochopiť hrôzu pred ním. Dych sa mu zadrhol v hrdle, srdce mu búšilo v hrudi, keď sa snažil pochopiť nočnú moru, ktorá sa mu odohrávala pred očami.

Chris si myslel, že zomrie na následky tohto teroru na jeho srdce, ktorý sa nepodobal ničomu, čo kedy poznal.

Muž – alebo čo to bol – si dal tašku späť na hlavu a smial sa, keď vystupoval z auta. Odišiel a Chris sa nakoniec spamätal z bezprecedentnej traumy.

Keď mu matka otvorila dvere vo svojom dome Raby, okamžite vedela, že sa jej synovi stalo niečo strašné.

Chris chvíľu nemohol rozprávať a potom prišiel s tým, čo muselo znieť ako veľmi pritiahnutý príbeh a jeho matka vedela, že Chris sa alkoholu dotkol len zriedka, a tak sa ho spýtala, či bral nejaké drogy a Chris povedal, že nemal. 't.

Bol hypochonder a uvažoval, či stopár nemal nejakú halucináciu spôsobenú neurologickou poruchou.

Rovnaký typ stopára s taškou na hlave mi bol nahlásený mnohokrát, vo Wirral, Liverpoole aj v častiach Severného Walesu, často s kapucňou zakrývajúcou tvár stopára namiesto hnedej papierovej tašky, ktorú Chris videl .

Chris išiel k svojmu lekárovi, povedal mu o desivom stretnutí a jeho lekár odporučil Chrisovi, aby navštívil psychológa, aby zhodnotil jeho duševné zdravie.

Chris sa rozhodol, že nebude hľadať hodnotenie psychológa. Prečítal si tému fantómových stopárov a zistil, že psychológovia zvyčajne neprijímajú správy z prvej ruky od jednotlivcov, ktorí tvrdia, že sa stretli s miznúcimi stopármi. Namiesto toho dôsledne pripisujú takéto skúsenosti základným psychologickým faktorom.

V temné ráno v pondelok 1. januára 1940 o 6. hodine sa 46-ročný muž z Wallasey menom Robert Jones viezol domov zo silvestrovskej párty.

Keď auto išlo po Cliff Road, malá stará žena šialene mávala na Roberta z krajnice.

Zastavil a dáma, ktorá bola o niečo menej ako päť stôp vysoká, povedala: „Môžete ma vziať do Brecku? Bývam tam.“

Robert prikývol a povedal, že áno, a natiahol sa za sedadlo, aby otvoril zadné dvere spolujazdca.

Stará pani nastúpila a Robert odišiel s poznámkou o chladnom počasí, ale stará pani, oblečená v čiernom dlhom kabáte, tam len sedela a mlčky sa usmievala.

Keď auto išlo hore Breck Road, Robert sa otočil na svojom sedadle a povedal: 'Kde bývaš?'

Na zadných sedadlách videl ležať malú rakvu – ale žiadnu starú ženu.

Robert bol z toho, čo videl, taký prekvapený, že takmer šmykol na čiernom ľade do stĺpa lampy. Vystúpil z auta, otupený šokom a opatrne otvoril zadné dvere.

Rakva už bola preč – auto bolo prázdne.

Keď Robert povedal svojej matke, čo sa stalo, povedala, že už počula o starej pani a „jej rakve“ a povedala, že to bolo varovanie pred smrťou.

Naliehala na Roberta, aby bol mimoriadne opatrný, ale po tomto strašidelnom stretnutí mal tri vážne nehody. Takmer si podpálil drevo na svojom pozemku, keď prevrátil plechovku s parafínom, niekoľko dní na to sa potkol a spadol zo schodov vo svojom dome, pričom si vyrazil predný zub a potom, v stredu 10. rok o 17:00 nastúpil do výťahu železničnej stanice na Hamilton Square v Birkenhead s asi 70 ľuďmi a z neznámeho dôvodu sa výťah zrútil 80 stôp z úrovne ulice do metra a zranil päťdesiat zo sedemdesiatich ľudí.

Robert sa ocitol v mase kričiacich, zakrvavených mužov, žien a detí.

Našťastie nikto nezomrel, no mnohí utrpeli zranenia, ktoré im zmenili život. Robert vyviazol s ťažko vyvrtnutým členkom.

O štrnásť dní na to išiel po Cliff Road a tá malá stará dáma tam opäť stála pri obrubníku presne na tom istom mieste, kde ju v to chladné ráno vyzdvihol.

Robert Jones sa pozrel priamo pred seba a išiel ďalej.