Dokonca aj kamene môžu mať vedomie, vedci študujú novú teóriu

Tam Hunt: Prečo je moje vedomie tu, zatiaľ čo vaše je tam? Prečo je vesmír pre každého z nás rozdelený na dve časti, na subjekt a nekonečno objektov? Ako je každý z nás vlastným centrom skúseností, ktoré prijíma informácie o zvyšku sveta tam vonku? Prečo sú niektoré veci vedomé a iné zjavne nie? Je potkan pri vedomí? Hryzák? Baktéria?

Všetky tieto otázky sú aspektmi prastarého „problému mysle a tela“, ktorý sa v podstate pýta: Aký je vzťah medzi mysľou a hmotou? Po tisíce rokov odolával všeobecne uspokojivému záveru.

Problém mysle a tela zažil v posledných dvoch desaťročiach veľkú zmenu značky. Teraz je všeobecne známy ako „ťažký problém“ vedomia po tom, čo filozof David Chalmers vymyslel tento termín v dnes už klasickom článku a ďalej ho preskúmal vo svojej knihe z roku 1996 „Vedomá myseľ: Hľadanie fundamentálnej teórie“.

Chalmers si myslel, že problém mysle a tela by sa mal nazývať „ťažký“ v porovnaní s tým, čo s jazykom na tvári nazval „ľahkými“ problémami neurovedy: Ako fungujú neuróny a mozog na fyzickej úrovni? Samozrejme, v skutočnosti to vôbec nie je jednoduché. Ale chcel povedať, že sú relatívne jednoduché v porovnaní so skutočne zložitým problémom vysvetľovania toho, ako vedomie súvisí s hmotou.

Počas posledného desaťročia sme s mojím kolegom z Kalifornskej univerzity v Santa Barbare, profesorom psychológie Jonathanom Schoolerom, vyvinuli to, čo nazývame „teória rezonancie vedomia“. Navrhujeme, že rezonancia – iné slovo pre synchronizované vibrácie – je jadrom nielen ľudského vedomia, ale aj vedomia zvierat a všeobecnej fyzickej reality. Znie to ako niečo, čo si hippies mohli vysnívať – všetko sú to vibrácie, človeče! – ale držte sa ma.

Všetko o vibráciách

Všetky veci v našom vesmíre sú neustále v pohybe, vibrujú. Dokonca aj predmety, ktoré sa zdajú byť nehybné, v skutočnosti vibrujú, kmitajú, rezonujú na rôznych frekvenciách. Rezonancia je typ pohybu charakterizovaný osciláciou medzi dvoma stavmi. A nakoniec všetka hmota sú len vibrácie rôznych základných polí. Ako taká v každom meradle celá príroda vibruje.

Keď sa spoja rôzne vibrujúce veci, stane sa niečo zaujímavé: Často začnú po chvíli vibrovať spolu na rovnakej frekvencii. „Synchronizujú sa“ niekedy spôsobmi, ktoré sa môžu zdať záhadné. Toto sa opisuje ako fenomén spontánnej sebaorganizácie.

Matematik Steven Strogatz poskytuje rôzne príklady z fyziky, biológie, chémie a neurovedy na ilustráciu „synchronizácie“ – jeho termínu pre rezonanciu – vo svojej knihe „Sync: How Order Emerges from Chaos in the Universe, Nature and Daily Life“ z roku 2003 vrátane:

– Keď sa svetlušky určitých druhov stretnú na veľkých zhromaždeniach, začnú sa synchronizovane blikať spôsobom, ktorý môže stále pôsobiť trochu mystifikovane.
Lasery vznikajú pri synchronizácii fotónov s rovnakým výkonom a frekvenciou.

– Rotácia Mesiaca je presne synchronizovaná s jeho obežnou dráhou okolo Zeme, takže vždy vidíme tú istú tvár.

– Skúmanie rezonancie vedie k potenciálne hlbokým poznatkom o povahe vedomia a o vesmíre všeobecnejšie.

Synchronizácia vo vašej lebke

Neurovedci vo svojom výskume tiež identifikovali synchronizáciu. Veľké spaľovanie neurónov sa vyskytuje v ľudských mozgoch na merateľných frekvenciách, pričom vedomie cicavcov sa považuje za bežne spojené s rôznymi druhmi synchronizácie neurónov.

Napríklad nemecký neurofyziológ Pascal Fries skúmal spôsoby, akými sa rôzne elektrické vzorce synchronizujú v mozgu a vytvárajú rôzne typy ľudského vedomia.

Fries sa zameriava na vlny gama, beta a theta. Tieto štítky označujú rýchlosť elektrických oscilácií v mozgu, meranú elektródami umiestnenými na vonkajšej strane lebky. Skupiny neurónov produkujú tieto oscilácie, pretože používajú elektrochemické impulzy na vzájomnú komunikáciu. Je to rýchlosť a napätie týchto signálov, ktoré pri spriemerovaní vytvárajú EEG vlny, ktoré je možné merať pri charakteristických cykloch za sekundu.

Gama vlny sú spojené s rozsiahlymi koordinovanými aktivitami, ako je vnímanie, meditácia alebo sústredené vedomie; beta s maximálnou mozgovou aktivitou alebo vzrušením; a theta s relaxom alebo snívaním. Tieto tri typy vĺn spolupracujú pri vytváraní, alebo aspoň uľahčovaní rôznych typov ľudského vedomia, podľa Friesa. Ale presný vzťah medzi elektrickými mozgovými vlnami a vedomím je stále predmetom diskusie.

Fries nazýva svoj koncept „komunikáciou prostredníctvom súdržnosti“. Pre neho je to všetko o synchronizácii neurónov. Synchronizácia v zmysle zdieľaných rýchlostí elektrických oscilácií umožňuje hladkú komunikáciu medzi neurónmi a skupinami neurónov. Bez tohto druhu synchronizovanej koherencie prichádzajú vstupy do náhodných fáz cyklu excitability neurónov a sú neúčinné alebo prinajmenšom oveľa menej efektívne v komunikácii.

Rezonančná teória vedomia

Naša teória rezonancie stavia na práci Friesa a mnohých ďalších, so širším prístupom, ktorý môže pomôcť vysvetliť nielen vedomie ľudí a cicavcov, ale aj vedomie širšie.

Na základe pozorovaného správania entít, ktoré nás obklopujú, od elektrónov cez atómy až po molekuly, baktérie až po myši, netopiere, potkany atď., navrhujeme, aby sa na všetky veci nazeralo ako na aspoň trochu vedomé. Na prvý pohľad to znie zvláštne, ale „panpsychizmus“ – názor, že všetka hmota má nejaké pridružené vedomie – je čoraz viac akceptovaný postoj, pokiaľ ide o povahu vedomia.

Panpsychista tvrdí, že vedomie nevzniklo v určitom bode evolúcie. Skôr je to vždy spojené s hmotou a naopak – sú to dve strany tej istej mince.

Ale veľká väčšina mysle spojená s rôznymi typmi hmoty v našom vesmíre je extrémne rudimentárna. Napríklad elektrón alebo atóm má len malé množstvo vedomia. Ale ako sa hmota stáva viac prepojenou a bohatšou, tak sa podľa tohto spôsobu myslenia mení aj myseľ a naopak.

Biologické organizmy si môžu rýchlo vymieňať informácie rôznymi biofyzikálnymi cestami, elektrickými aj elektrochemickými. Nebiologické štruktúry si môžu vymieňať informácie iba interne pomocou tepelných/tepelných dráh – v porovnaní s tým oveľa pomalšie a oveľa menej bohaté na informácie.

Živé veci využívajú svoje rýchlejšie toky informácií do vedomia vo väčšom rozsahu, než aké by sa vyskytli v podobne veľkých veciach, ako sú napríklad balvany alebo hromady piesku. V biologických štruktúrach je oveľa väčšia vnútorná súvislosť, a teda oveľa viac „deí“ ako v balvane alebo hromade piesku.

Podľa nášho prístupu sú balvany a hromady piesku „len agregáty“, len zbierky vysoko rudimentárnych vedomých entít len ​​na atómovej alebo molekulárnej úrovni. To je v kontraste s tým, čo sa deje v biologických formách života, kde kombinácie týchto mikro-vedomých entít spolu vytvárajú makro-vedomú entitu vyššej úrovne. Pre nás je tento kombinovaný proces charakteristickým znakom biologického života.

Ústrednou tézou nášho prístupu je toto: konkrétne prepojenia, ktoré umožňujú rozsiahle vedomie – aké majú ľudia a iné cicavce – vyplývajú zo spoločnej rezonancie medzi mnohými menšími zložkami. Rýchlosť prítomných rezonančných vĺn je limitujúcim faktorom, ktorý určuje veľkosť každej vedomej entity v každom okamihu.

Ako sa konkrétna zdieľaná rezonancia rozširuje na viac a viac zložiek, nová vedomá entita, ktorá je výsledkom tejto rezonancie a kombinácie, sa zväčšuje a je zložitejšia. Zdieľaná rezonancia v ľudskom mozgu, ktorá napríklad dosahuje gama synchróniu, teda zahŕňa oveľa väčší počet neurónov a neurónových spojení, ako je tomu v prípade samotných beta alebo theta rytmov.

A čo väčšia medziorganizmová rezonancia ako mrak svetlušiek s ich malými svetielkami blikajúcimi synchronizovane? Výskumníci si myslia, že ich bioluminiscenčná rezonancia vzniká v dôsledku vnútorných biologických oscilátorov, ktoré automaticky vedú k tomu, že každá svetluška sa synchronizuje so svojimi susedmi.

Teší sa táto skupina svetlušiek vyššej úrovni skupinového vedomia? Pravdepodobne nie, keďže tento jav môžeme vysvetliť bez pomoci akejkoľvek inteligencie alebo vedomia. Ale v biologických štruktúrach so správnym druhom informačných ciest a spracovateľskou silou môžu tieto tendencie k sebaorganizácii vytvárať a často aj vytvárajú vedomé entity vo väčšom meradle.

Naša rezonančná teória vedomia sa pokúša poskytnúť jednotný rámec, ktorý zahŕňa neurovedu, ako aj zásadnejšie otázky neurobiológie a biofyziky a tiež filozofiu mysle. Dostáva sa k jadru rozdielov, na ktorých záleží, pokiaľ ide o vedomie a vývoj fyzických systémov.

Všetko je to o vibráciách, ale je to aj o type vibrácií a hlavne o zdieľaných vibráciách.

Tam Hunt, pridružený hosť v META laboratóriu Jonathana Schoolera na oddelení psychológie a mozgových vied UC Santa Barbara.

Tento článok je znovu publikovaný z Konverzácia pod licenciou Creative Commons. Čítať pôvodný článok.